Poklonkoval Putinovi, velebil Husáka, ohýbal mier a dostal Slovensko do izolácie
V uplynulých mesiacoch sa Slovensko ocitlo na medzinárodnej scéne v nelichotivej situácii vďaka politike premiéra Roberta Fica. Na jeho prvej tlačovej konferencii pred voľbami v roku 2023 vyhlásil, že „ani náboj Ukrajine“, čím dal jasne najavo, že jeho vláda sa nebude stavať na stranu Ukrajiny počas ruskej agresie. Tento postoj sa však nielenže nezmenil, ale zdá sa, že sa aj prehlbil, keď sa Fico stal proukrajinským aktérom v rámci svojej predvolebnej kampane.
Fico nezabúda na svoje populistické korene. Keď sa Smer dostal k moci, jeho rétorika sa zamerala skôr na podnecovanie polarizácie názorov v spoločnosti. Vítanie extrémistických názorov a podpora pseudomierových protestov, ktoré iba rozdeľovali krajinu, jasne naznačovali, ktorú stranu si Fico zvolil. V marci 2023 sa na verejných zhromaždeniach uchytili pochodové akcie, na ktorých sa otvorene podporovalo Ruskú federáciu a kritizovalo NATO.
Do popredia sa dostali aj incidenty, v ktorých sa zúčastnení účastníci správali agresívne voči podporovateľom Ukrajiny. Takéto voľby a rozdelenia, vyvolané heslami a náladami, ktoré Fico šíri, sa stali známe nielen na Slovensku, ale aj za jeho hranicami. V jednom z týchto incidentov jeden účastník pochodu za mier vulgárne napadol aktívneho podporovateľa Ukrajiny, čo dokazovalo, ako ďaleko môže polarizácia zájsť.
Fico sa snaží využiť situáciu a obracať ju vo svoj prospech. Jeho rétorika o mieri sa čoraz viac dostáva do konfliktu s realitou, keď Slovensko skončilo na okraji medzinárodnej komunity. V situácii, keď premiér ignoruje veľvyslaneskej diplomacie a vojenskú pomoc Ukrajine, slovenská zahraničná politika sa prehlbuje do izolácie, v ktorej si vláda môže dovoliť ignorovať ekonomické a sociálne aspekty týkajúce sa meniaceho sa svetového poriadku.
Postupom času sa Fico stáva symbolom nielen výsmechu, ale aj hlbokého rozporu medzi slovenským a európskym naratívom. S težkými kritikami z domácej aj zahraničnej scény, Fico neustále prehlbuje už tak napätú situáciu, čím sa posúva do pozadia s podporou svojich extrémistických voličov. To naznačuje, že Fico si neprestáva hry pre seba, pričom obracia kampaň na ťažiskové otázky, ktoré sľubujú riešenia, ale zároveň prinášajú len rozdeľujúce sily do slovenskej politiky.
V konečnom dôsledku, Fico a jeho rétorika voči medzinárodným partnerom neponecháva iné, než aby sa starali o vlastné záujmy. Málokto predpokladal, že by Slovensko mohlo byť znova na ceste do nehybnosti, ale každý krok, ktorý Fico robí, naznačuje, že pod driekou jeho vládnutia sa krajina redefinuje. S posilňovaním putinovského naratívu a sústavným oslabovaním vzťahov s našimi spojencami, Slovensko sa stáva zraniteľným v meniacom sa svetovom poriadku.
Touto politikou sa Slovensko dostáva do nepríjemných situácií, kde sa ocitá na hrane medzinárodného ostrakizmu a vnútorného rozporu. Mierové agendy a podpora sú len prázdne frázy, ktoré balia Fica etablovať sa ako jedného z mála politických lídrov v regióne, ktorí sa neboja prijať minimalistické a extrémistické pozície v otázkách medzinárodnej politiky.
