Komik Ján Gordulič: Politici ako Taraba či Šimkovičová satiru nezvládajú
Bývalá tvár politickej satiry a zakladateľ zoskupenia Silné reči Ján Gordulič po rokoch vymenil pódium za pozíciu manažéra. V rozhovore opisuje, ako sa na Slovensku zmenila scéna politického humoru, a upozorňuje, že ľudia, ktorých do funkcií katapultovala len strana, satiru nezvládajú, pretože tušia, že ich moc nemá pevné základy.
Pri príležitosti uvedenia jeho novej divadelnej hry Pravda v háji hovoril o limitoch humoru, stave polarizovanej slovenskej spoločnosti, no nevyhol sa ani spomienkam na reláciu Ťažký týždeň.
Podľa Gorduliča sa politický humor v súčasnosti zmenil najmä preto, že dnes robia humor samotní politici. „Kedysi sme vymýšľali, ako z reálnej udalosti urobiť vtip. Dnes robia vtipy priamo politici a otázkou zostáva, čo sa k tomu dá ešte pridať, ako to zasadiť do kontextu a čo s tým vieme urobiť my, keď je už samotná politika smiešna,“ uviedol.
Politici sa podľa neho humoru neboja preto, aby bol smiešny, ale vždy to tak vypáli. „Diktátori, ľudia pri moci a najmä tí, ktorých do funkcií doslova katapultovalo — ako Tomáš Taraba, Matúš Šutaj Eštok či Martina Šimkovičová — to veľmi nezvládajú,“ povedal.
Gordulič hovorí, že nejde o prípad, keď človek na sebe celý život makal, vypracoval sa a teraz chce niečo vrátiť spoločnosti. „Strana ich jednoducho dosadila do pozície, zrazu majú pred menom funkciu ministra či štátneho tajomníka, a keď si z nich niekto robí srandu, znevažuje ich funkciu. Nemajú nič iné, čoho by sa chytili, preto humor nemajú veľmi v láske,“ dodal.
Pri politickom humore a satire má Gordulič dve základné pravidlá. Prvým je nerobiť si srandu z vecí, za ktoré ľudia nemôžu. „Nebudem si robiť žarty z toho, že je niekto na vozíčku, ako vyzerá, či je tučný alebo chudý,“ vysvetlil s tým, že zakoktávanie Andreja Danka je na pováženie, či ide o fyziologickú vec, alebo by sa toho zbavil na rečníckom školení.
Druhé pravidlo podľa neho hovorí, že čím je vtip drsnejší, tým musí byť vtipnejší. „Najhoršie je, keď je niekto len drsný, vulgárny, xenofóbny, rasistický či homofóbny, no chýba tomu vtip. Treba to vedieť vyvážiť,“ uviedol.
Na otázku, či by mu prešiel vtip o Kuffovom čele, ktorý pred dvoma rokmi spomínala hlavná scenáristka Ťažkého týždňa Lucia Sitár Pazičová, odpovedal, že by to muselo byť opäť mimoriadne vtipné a nesmelo by to byť postavené len na tom čele.
Ako príklad politika, z ktorého výzoru sa robí sranda, spomenul Rudolfa Huliaka. „Podľa mňa stačí pustiť samotný záznam. Huliakov pád zo stoličky sú hotové silvestrovské scény. Nepostavil by som na tom celú minútu relácie, ale použil by som to ako ilustráciu, napríklad s komentárom: Keď bude padať vláda, bude to vyzerať takto,“ povedal.
S odstupom času neoľutoval, že v Ťažkom týždni skončil. „S informáciami a v situácii, v akej som v danom momente bol, som urobil najlepšie možné rozhodnutie. Fandím im a držím im palce,“ uzavrel s tým, že ho zároveň bavia Silné reči a čas strávený s dcérou.
