Blanár obnovil komisiu s Ruskom, ministri piatich štátov označili Moskvu za hrozbu
Minister zahraničných vecí Juraj Blanár sedel v nedeľu 26. októbra v Moskve so Sergejom Lavrovom a po päťročnej prestávke obnovil slovensko-ruskú medzivládnu komisiu. Hovoril o pragmatických a konštruktívnych vzťahoch, energetike a spolupráci mimo rámca európskych sankcií.
V ten istý deň sa v Paríži zišli ministri obrany Francúzska, Nemecka, Talianska, Poľska a Veľkej Británie. Rusko označili za najvážnejšiu a dlhodobú hrozbu euroatlantickej bezpečnosti a zaviazali sa Ukrajinu ďalej politicky, vojensky a finančne podporovať.
Hlavný európsky prúd vychádza z toho, že aj po prímerí zostane Rusko revizionistickou imperialistickou mocnosťou, ktorú treba odstrašovať. Štvrtá Ficova vláda sa správa, akoby najdôležitejšou otázkou už dnes bolo, ako sa čo najviac vrátiť k normálnym vzťahom a k lacným ruským surovinám.
Slovensko je malý štát na východnom okraji EÚ a NATO. Tvorí 1,2 percenta populácie a zhruba 0,73 percenta HDP EÚ. Jeho poistkou nie je Putinova dobrá vôľa, ale dôveryhodnosť NATO a fungujúca zahraničná a bezpečnostná politika EÚ. Takmer štyri pätiny slovenského vývozu tovarov smerujú do EÚ.
Z výhodnejšej ceny plynu nemožno urobiť novú bezpečnostnú koncepciu štátu. Keď bola tento rok na takmer tri mesiace prerušená Družba, Slovensko zvládlo zásobovanie neruskou ropou cez Adriu.
Naivná je predstava politikov Smeru, že ústretovosť voči Moskve vytvorí poistku ruskej vďačnosti. Prezident štátu, ktorý porušil záväzok z Budapeštianskeho memoranda z roku 1994 rešpektovať nezávislosť, suverenitu a existujúce hranice Ukrajiny anexiou Krymu a inváziou na Ukrajinu, takú vďačnosť neposkytne.
Moskva ešte v decembri 2021 žiadala bezpečnostné usporiadanie, ktoré by zásadne obmedzilo vojenskú prítomnosť NATO v štátoch prijatých po roku 1997. Putinova politika sa nekončí Donbasom, jej súčasťou je snaha obnoviť ruskú sféru vplyvu.
Poliaci a Česi chápu tento kontext a posilňujú svoju obranyschopnosť. Premiér Andrej Babiš povedal, že pri ruskom útoku na Pobaltie by tam Česko vyslalo dve mechanizované brigády. Minister zahraničných vecí Petr Macinka uviedol, že návrat k normálnym vzťahom s Ruskom nie je možný, pokiaľ agresia pokračuje. Nový maďarský premiér Péter Magyar označil Rusko za brutálneho agresora.
Ficova vláda sa od tejto bezpečnostnej diagnózy odchyľuje. Telefonát fínskeho prezidenta Alexandra Stubba a nórskeho premiéra Jonasa Gahra Støreho bol niečo úplne iné ako Blanárova cesta. Konzultovali ho so západnými spojencami i s Ukrajinou a súvisel s pripravovanými mierovými rokovaniami v Abú Zabí. Blanár v Moskve nič porovnateľné nepredložil, iba ponúkol Bratislavu ako miesto prípravných rokovaní.
Proti hlavnému európskemu prúdu je aj tvrdenie vládnych politikov, že pomoc Ukrajine je pre EÚ škodlivá a mala by pod heslom „ani náboj na Ukrajinu“ prestať. Ak slovenskí suverenisti berú suverenitu vážne, mali by pochopiť, že o suverenite susedného štátu sa nesmie rozhodovať ponad jeho hlavu.
Prieskum Kyjevského medzinárodného sociologického inštitútu z 16. až 25. októbra ukazuje, že 76 percent respondentov chce pokračovať v ozbrojenom odpore aj v prípade ruských útokov na energetickú infraštruktúru. 63 percent je pripravených znášať vojnu tak dlho, ako bude potrebné. 69 percent opýtaných podporuje okamžité prímerie, ak nebude znamenať právne uznanie okupovaných území za ruské, odzbrojenie Ukrajiny alebo koniec jej cesty do EÚ a NATO.
Tvrdenia našich politikov, že Zelenskyj predlžuje vojnu, aby mohol ostať vo funkcii, urážajú národ brániaci svoju nezávislú štátnosť.
Ficova vláda demonštratívnym vyvažovaním chystaného rokovania s ukrajinskou vládou v Ľvove tým, že obnovila medzivládnu komisiu s Rusmi, stavia agresora a obeť na jednu úroveň. Slovensko potrebuje lacné energie, ešte viac však spoľahlivé NATO, fungujúcu a solidárnu EÚ, jednotný trh, investície, eurofondy a spojencov, ktorí mu dôverujú.
Premiér verejne pochybuje, že by francúzski či iní spojeneckí vojaci prišli brániť Slovensko, a tvrdí, že slovenských vojakov nebude posielať na pomoc spojencovi. Fico zároveň opakovane hovorí, že Slovensku by „svedčala vojenská neutralita“. Tá by však nebola triumfom suverenity, ale rezignáciou na kolektívnu obranu vlastnej štátnej nezávislosti a územnej celistvosti.
Pre malý štát nie je garanciou suverenity opustiť fungujúci spojenecký zväzok v čase najväčšej bezpečnostnej krízy v Európe od pádu železnej opony. Jedinou zárukou suverenity je mať dosť silných a dôveryhodných spojencov, aby o nás veľmoci už nikdy nemohli rozhodovať bez nás.
