Robert Fico nie je Konštantín Filozof: Obracia sa do minulosti, lebo sa bojí prítomnosti
V súčasnosti, keď sa na Slovensku čoraz viac diskutuje o historickej legimitizácii politiky, predseda vlády Robert Fico, s týmto kontinuitným pohľadom na minulú identitu našej krajiny, robí z historického odkazu svätých Cyrila a Metoda nástroj na ospravedlnenie vlastnej politickej agendy. Jeho opakované odkazovanie na Veľkú Moravu a duchovné dedičstvo týchto historických postáv môže evokovať dojem historickej legitimity, avšak v skutočnosti sa to javí skôr ako symptóm strachu a neistoty pred súčasnosťou.
Fico sa vo svojej rétorike snaží zamieňať historické odkazovanie s reálnou politickou činnosťou, a to najmä v súvislosti so súčasnými problémami, ktorým Slovensko čelí. Oslavy sviatku svätých Cyrila a Metoda, ktoré sa konali na Devíne, v jeho podaní premenili na manifestáciu nahromadeného štátneho pátosu. Napríklad, podrobnosti o menách našich ústavných činiteľov v hlaholike, či piesne o nádeji, sú iba formálnym prejavom, ktorý zamieňa skutočný obsah politickej diskusie.
Politika ako fetišizmus histórie
Fico, hoci sa snaží vyzdvihovať národnú identitu a historické dedičstvo, ignoruje, že v mnohých západných štátoch tieto symboly nezohrávajú žiadnu zásadnú úlohu vo formálne politických dokumentoch. Napríklad, francúzska ústava sa viac zameriava na Deklaráciu práv človeka a občana, než na vzdávanie úcty dávnym ríšiam. Týmto spôsobom sa opäť ukazuje, že cieľom Fica je skôr vnucovanie ideológie prostredníctvom historických symbolov, než skutočná práca na zlepšení súčasnej situácie.
Dubisko a jeho symbolika
Kedykoľvek Fico spomenul „dubisko”, odkazujúc na epickú báseň Jána Kollára, jeho slová sa javia ako prázdny symbolizmus, bez reálnej hodnoty a významu pre súčasnosť. Čo však vlastne znamená tento odkaz v kontexte Ficovej politiky? Akoby zabudol, že spoločnosť sa neongoje iba na nostalgičnosti histórie; vyžaduje skutočné činy a konkrétne odpovede na súčasné výzvy. Musíme sa zamyslieť, aké hodnoty má skutočne jeho rétorika, ak sa zameriava len na dávne mýty a zapomínanie na reálne problémy, ktorým čelíme ako krajina.
Byzantská ríša a geopolitické prepojenia
V jeho prejavoch sa však objavujú aj rôzne iné historické odkazy, ktoré sa snažia prepojiť súčasnú politiku s minulosťou. Napríklad, Byzancia, na ktorú sa Fico necháva odkazovať, neverí, že by mohla byť vnímaná ako synonymum pre dnešný východ potrebný na politickú legitimizáciu. Dedičstvo byzantskej kultúry a rímskeho práva by malo byť chránené a budované, nie využívané ako prázdny symbolický nástroj na ospravedlnenie aktuálnych postojov voči Rusku alebo iným geopolitickým hráčom.
Prístup k ústave a právnemu štátu
Dôležité je, že ústava, ktorá by mala byť kotvou nášho politického systému, sa stáva priestorom na politické hry a manipulácie. Hoci Fico oceňuje svoju úlohu pri jej tvorbe, jeho správanie voči jej zásadám len ukazuje na jeho nechuť dodržiavať zákony, ktoré by mali zabezpečovať stabilitu a dôveryhodnosť našich inštitúcií. A táto nedôvera k základným princípom právneho štátu sa môže smrteľne dotknúť našej krajiny.
Na záver treba konštatovať, že ak chce Slovensko napredovať, potrebujeme lídra, ktorý sa nebojí čeliť prítomnosti s odvahou a zodpovednosťou, namiesto návratu do minulosti a vzývania symbolov na zakrytie neúspechov. Robert Fico má pred sebou výzvu – buď sa zamyslí nad svojou politikou a zastaví sa na ceste k prázdnemu patriotizmu, alebo bude naďalej chápaný len ako ďalší odporca pokroku, ktorý sa ukrýva za historickými mitmi, aby ospravedlnil svoju adaptáciu na súčasnú situáciu.
