Demonštrácie na námestiach demonštrujú iba zúfalstvo opozície
Budúcnosť Slovenska sa nedá postaviť na výkrikoch „Dosť bolo Fica!“ a „Fico do basy!“ Po každej hlbokej orbe treba aj sadiť. Ak sa niekomu z opozície aspoň trochu darí, sú to nástupníci bývalého OĽaNO. Pôvodní Obyčajní ľudia, premenovaní na Hnutie Slovensko, zacítili záujem o spoluprácu zo strany SaS, a tak Igor Matovič začal kladieť ultimáta, ktorými podmieňuje svoju podporu budúcej vlády. A tým získava to, čo má najradšej – pozornosť.
Umiernenejšia časť OĽaNO, z ktorej sa pred voľbami 2023 stali Demokrati, urobila to najlepšie, čo vo svojej situácii mohla, a začala rokovať s Progresívnym Slovenskom o predvolebnej koalícii. To Demokratom zabezpečilo mediálne pokrytie a záujem voličov, na aký by so svojimi sotva piatimi percentami sami nemali nárok.
Opozičný volič, pre ktorého je hlavným cieľom to, aby v budúcej vláde nebol Smer, prípadne Hlas, SNS a Republika, môže pocítiť nádej, že sa to nakoniec podarí. Demokrati s pomocou progresívcov prejdú do parlamentu, opozícia sa neochotne, ale predsa dohodne s Matovičom a Robert Fico nezostaví svoju piatu vládu.
Možno je to hlavný cieľ, ale súčasne je to aj hlavný problém celej opozície. Matovič v rozhovore tvrdí, že Progresívne Slovensko bude mať vo voľbách 12, 13 percent, možno aj s Demokratmi, čo bude podľa neho veľmi slabý výsledok na porážku Fica. Jeho výpočty však nedávajú zmysel, keďže šesť percentuálnych bodov z 23 percent je asi štvrtina, no zo 17 percent viac ako tretina. Náskok PS pred Smerom sa však naozaj zmenšuje, a tak koalícia s Demokratmi už vyzerá ako ich záchrana z nutnosti aj ako nádej na impulz pre lídra prieskumov.
Jaroslav Naď musí v rozhovoroch odpovedať na otázky, kedy oznámia dohodu s progresívcami a či budú mať Demokrati na spoločnej kandidátke každé štvrté alebo piate miesto, no to, ako by spolu vládli, ide bokom. Vieme, že Demokrati sa po voľbách oddelia, lebo chcú mať vlastný poslanecký klub, s PS „našli prieniky“ a koalícia dolaďuje spoločný volebný program, no celé je to postavené naruby: najprv sa pustia do spájania sa, lebo je to „zodpovedné“, a potom začnú zisťovať, či majú niečo spoločné.
Ak chce opozícia vládnuť, musí poraziť Fica najmä matematicky a nemôže ignorovať fakt, že rok pred voľbami to vychádza len tak-tak. Lenže porážka Smeru nemá byť katarziou na konci príbehu, ale dejovým zvratom uprostred. Ak sa majú strany zmysluplne spájať, nesmie to byť dané len matematickou nevyhnutnosťou. Spojiť ich nemôže iba zhoda na tom, čo všetko treba opraviť po Ficovi. Vysporadúvanie sa s následkami jeho štvrtej vlády nie je dostatočný politický program ani základ na spoluprácu. Vládnuť sa nedá defenzívne.
Hlboká orba Demokratov sľubuje zakotvenie členstva Slovenska v NATO a EÚ do ústavy, obnovenie NAKA a Úradu špeciálnej prokuratúry, zrušenie paragrafu 363 a transakčnej dane či zastavenie „doby Machalov a Šimkovičových“ alebo kšeftov s drevom. Všetko sú to len reakcie. Presne to antificovský volič chce, ale rušiť, chrániť a naprávať je málo.
Ústavná poistka členstva v EÚ a NATO nezastaví šírenie antieurópskych nálad. Obnovenie ÚŠP a NAKA nezaručí, že budú plniť svoju funkciu tak ako predtým, než ich koalícia zlikvidovala. Zrušenie transakčnej dane a paragrafu 363 je odpoveďou na spoločenskú objednávku, no nie na otázku, čím ich v rozpočte a v trestnom práve nahradíme.
Vláda súčasnej opozície po roku 2027 nemá byť len návratom pred štvrtého Fica, ale musí byť posunom za Fica. Novú vládu opäť čaká konsolidácia, nutnosť zefektívniť dlhovú brzdu, skutočná reforma trestného práva, verejnoprávnych médií, samosprávy či dôchodkového systému. No my sa zasa zasekneme napríklad na neochote rušiť trináste dôchodky.
Namiesto budovania vízie „postsmeráckeho“ Slovenska zabije opozícia, jej voliči a médiá mesiace dohadovaním a odhadovaním, kto tomu podá ruku, kto koho zavolá na pivo alebo kávu a kto s kým nechce či chce byť na pódiu. Pritom samotné protesty nie sú demonštráciou jednoty, ale zúfalstva.
Obsadenie pódií 17. novembra je absolútne nepodstatné tak ako celé zhromaždenia. Výkriky „Dosť bolo Fica!“ alebo „Fico do basy!“, ktoré na nich zaznievajú z publika, sú sociologickou sondou medzi priaznivcov opozičného spájania, ale budúcnosť krajiny treba založiť na niečom inom. Po hlbokej orbe treba aj sadiť.
Mikuláš Dzurinda porazil Vladimíra Mečiara preto, lebo opozícia sa vtedy spojila, no osem rokov vládol kvôli tomu, lebo voličom dal pozitívnu víziu v podobe vstupu do EÚ a NATO a modernizácie krajiny, a navyše ich dokázal presvedčiť, že práve jeho strana a vláda ju garantuje.
Do volieb zostáva necelý rok. Michal Šimečka a ďalší opoziční lídri by ho nemali márniť protestami ani spájaním. Musia ho využiť na hľadanie niečoho, čo voličom dokážu sľúbiť a dodať iba oni. Kŕčovité predvádzanie jednoty je iba dôkazom, že nič lepšie ako „Dosť bolo Fica!“ stále nenašli.
