Kristína Tormová: Zastepovala by SOM si na hrobe
Jeseň sa nesie v znamení prepočítavania, o koľkej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. Autorka vo svojom blogu priznáva, že do konca roka zostáva už len 82 dní, čo je podľa nej akurát dosť na depku. Pripomína, že íšť na hroby je jednou z príležitostí, aby sa rodina stretla v diskomforte, a čoskoro prídu aj Vianoce, sviatky rodinného nepokoja.
Výraz „ideme na hroby” v nej odmala vyvoláva predstavu ľudí chodiacich po hroboch. Kedysi chodila na step a hľadala vhodnú hladkú plochu, aby jej topánky s plieškami dobre ťukali. Práve takú plochu poskytuje hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia. Nikdy si tam netrúfla zastepovať si, no myslí si, že predkovia by to ocenili viac ako depresívne tváre nad hrobom tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína.
Spomína aj hnev na ceny chryzantém a sklamanie z toho, že sa potom nepôjde do cukrárne na koláčik, ako to bývalo zvykom, keď babička ešte žila. Podľa jej slov je celá rodina nahovno, deti sa nevedia správať, všade je priveľa ľudí a ide o jeden z najstresovejších rodinných výletov v roku. Ako malá sa bála, že pod veľkým kameňom je rozožratá prababka, alebo že keď ju pošlú pozametať hrob, prepadne sa doňho a padne na mŕtvoly. Najzaujímavejší bol na Dušičkách vždy vosk zo sviečok, ktorým sa oblievala a šúlala z neho malé postavičky, aby v hlave unikla z chaosu preplneného cintorína.
Babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa predstáv autorky niekde v pokoji hovie. Možno si podľa nej hovorí, akí sme ľudia hlúpi, že sa stresujeme chodením na hroby, kde sa správame ako idioti, a kazíme si pozemský život tradíciami, ktoré sú pre nás dôležitejšie ako obsah dušičkového obdobia. Dušičky označuje za krásne a plodné obdobie pre všetkých manipulátorov a citových vydieračov v rodinách. Spomína vety ako „babička by bola sklamaná”, „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem”, „nevážiš si predkov” či „raz ťa bude mrzieť, že ste nešli na hroby, keď tu už nebudem”.
Autorka sa pýta, prečo sa desíme rodinných stretnutí, na ktoré nechceme ísť, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo rodina, ktorá okrem genetickej informácie nemá dôvod sa stretávať, ide predkom priamo pred hrob ukázať, akí sú dogabaní. S láskou k spomienkam na tých, ktorí tu už fyzicky nie sú, to podľa nej nemá nič spoločné. U nich sa po hroboch vždy jedlo gaštanové pyré so šľahačkou, ktoré nemá rada, ale vždy si kúsok dala, aby okolie nebolo sklamané.
Smrť je podľa autorky jednou z jej obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko, je im smutno a chýba im ich mama a koláčik v cukrárni po cintoríne. Ich smútok má právo na svoj hrob, svoju chryzantému aj svoje slzy. Ak sa však niekto v tom utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si podľa nej odbornú pomoc.
Autorka nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, a nechce, aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Občas je jej smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, ale viac je jej šťastne, že ich mala, a nemá pocit, že odišli. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy. Má rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je a keď sú tam len tí, s ktorými sa chce stretnúť v myšlienke. Tých ľudí má v sebe a stretáva sa s nimi cez miesta, vône, chute a príbehy.
Rodina autorky vie, že keď zomrie, majú ju rozsypať na lúku. Ak by sa úplnou náhodou stalo, že bude pochovaná v hrobe, má si okamžite zadovážiť stepky a prísť si nado ňou zastepovať, čo jej urobí radosť. Potom ju majú odtiaľ vybrať a rozsypať na lúku. Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne, ktoré budú o pár dní hniť. Chce byť radšej malá pekná myšlienka, ktorá príde hocikedy – chuť, vôňa, pocit.
Dnes zapália veľa sviečok, lebo ich malí ľudia sa tiež radi hrajú s roztopeným voskom, a budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú. Dôkazom je podľa autorky aj segedín, ktorý mali na obed a ktorý ju naučil variť jej dedo. V každom súste je jej detstvo so starými rodičmi a tak veľmi jej stále chutí.
