Každý výsmech ma učil, že asi nie som dosť
„Nevynikala som v ničom výnimočnom. Nebola som tá, ktorú by obdivovali pre krásu či nadanie. A tak som sa učila byť neviditeľná,“ priznáva oceňovaná slovenská manažérka Ivana Molnárová, ktorá vo svojej knihe „Kto som, keď sa nik nepozerá” odhaľuje osobné trápenia a cesty k samouznaniu. Jej príbeh, údajne dokonale naplnený jasnými profesionálnymi úspechmi, sa ukazuje ako zložitý a bolestný proces sebaprijatia.
Naši čitatelia sa môžu zoznámiť s jej životom, ktorý zdobila spoločenská prestíž a rodina. Napriek tomu sa Molnárová necítila spokojne. Jej kariérny úspech a rodinný život neboli zárukou šťastia, iba pocitu prázdnoty. Zvrat nastal v podobe dopravy a únavy, ktorá ju uvrhla do hlbokých úvah o vlastnej existencii.
Ustavičný pocit nedostatočnosti a hnusný posmech zo základnej školy ostávali zasadené hlboko v jej psychike. S nálepkami „okuliarnik indický“ alebo „škúľavec“ sa musí vyrovnávať dodnes. Tieto slová sa stali ostrými čepeľami, ktoré zasadili do jej duše nezmazateľné rany. Svoje emócie skrývala za maskou úsmevu, avšak vo vnútri zažívala tichú bolesť a náročnú túžbu po uznaní. Vyzerala ako tichá a nevýrazná, no vo vnútri ju žrala túžba byť viditeľná, milovaná a cenená.
Každý posmešok ju učil, že pravdepodobne nie je dosť pekná, dosť zaujímavá, nemusí si zaslúžiť lásku. V bežnom živote sa snažila dosiahnuť ideál, avšak vnútorné hlasy, ktoré jej šepkali o nedostatočnosti, sa javia byť mocnejšie. Dnes však postavila svoju vlastnú realitu a ujala sa cudzej pokory, ktorú musela počas životných kríz prekonať.
Cesta k uzdraveniu a akceptácii
Viaceré deti prechádzajú svojimi traumami a každé z nich nachádza svoj vlastný spôsob, ako sa s nimi vyrovnať. Niektoré sa uzavrú do seba, iné preberú obranný mechanizmus hnevu, a niektoré, ako Molnárová, sa snažia úplne zmiznúť, len aby sa vyhli ďalšiemu zraneniu. Ich reakcie sú pre našu spoločnosť alarmujúcou ukážkou psychológií, ktoré sa vyvíjajú v súvislosti so zraniteľnosťou.
Molnárová nadobudla silnú túžbu po objavení svojej identity mimo predpokladov tradičného modelu úspechu. Mnohé z jej minulých zranení sa ukázali byť viac než len negatívne skúsenosti – stali sa základom pre jej cestu späť k sebe.
Na úplnom konci tohto introspektívneho putovania hľadá rovnováhu. Úspešne sa rozviedla, zahájila podnikateľské aktivity a otvorila diskusiu o vlastnom páde, ako aj o hľadaní cesty späť k psychológii „ja“. Tento prevrat v jej živote inšpiruje všetkých, ktorí sa snažia oslobodiť od predsudkov a vnútorných démonov.
A dnes je bude aj vďaka svojej autobiografii vedením a vzorom pre tých, ktorí prechádzajú správou okolo seba, v boji s vnútorným nepriateľom. Z hrany vyrovnaného a blahobytného života ukazuje, ako sa vysporiadať so skutočnosťou, že nie všetko je, ako sa zdá, a ako prežiť v duševnom zdraví.
