Generál Golian a Tiso v jednej cele? Film sa musí pýtať aj na to, pri čom už archívy stíchli, vysvetľuje režisér Štepka
Povedať režisérovi kritiku priamo do očí je malou formou dnešného hrdinstva, hovorí v rozhovore režisér Juraj Štepka. Slovenské národné povstanie a jeho hrdinovia sú témou, ktorá v našej spoločnosti dodnes vyvoláva silné emócie, no pre režiséra predstavuje kľúčový diel mozaiky našich dejín.
Podľa režiséra dodnes neexistuje ucelená historická monografia o generálovi Jánovi Golianovi, preto sa rozhodol tento dlh splatiť a na plátna kín prináša nový hraný film venovaný práve tomuto hrdinovi SNP.
Pri príležitosti uvedenia jeho najnovšej historickej snímky sme sa rozprávali o stretnutiach s poslednými žijúcimi pamätníkmi, o nutnej filmovej štylizácii s historickými faktami a o tom, prečo si najväčším neduhom na Slovensku myslí závisť.
Máte za sebou dve slovenské premiéry – najprv na festivale Cinematik v Piešťanoch a ďalšiu pod holým nebom v amfiteátri v Banskej Bystrici. Aké sú divácke ohlasy?
Na úvod musím podotknúť, že okrem slovenských premiér v Piešťanoch a Banskej Bystrici sme už absolvovali aj londýnsku premiéru v Picturehouse v Cinema Museum. Bola pre mňa veľmi zaujímavá, možno až prekvapujúca. Každé publikum bolo iné – a musím povedať, že moji Londýnčania mi rozumeli. V Piešťanoch sme film uviedli ako otvárací film festivalu Cinematik, čo bola pre nás veľká pocta. Ale človek sa, samozrejme, nemôže zavďačiť všetkým. Ani festival svetovej úrovne neznamená, že si film získa každého filmára, kritika či historika. A to je úplne v poriadku. Čo ma však niekedy mrzí, je atmosféra, v ktorej si začíname závidieť aj veci, ktoré by sme si mali skôr priať. Niekedy mám pocit, že už si nezávidíme iba väčší byt, lepšie auto alebo krajšiu dovolenku. Začali sme si závidieť aj to, keď niekto niečo vytvorí. A pritom nakrútiť film nie je súťaž o to, kto koho porazí. Je to niekoľkoročná práca desiatok a stoviek ľudí, ktorí do toho vložia čas, peniaze, talent aj kus vlastného života. Vrátim sa k tomu najdôležitejšiemu, a to k divákom. Ich reakcie sú zatiaľ naozaj veľmi pozitívne. A pre mňa je to najväčšia odmena. Kritika je súčasť filmového života a patrí k nemu.
Keď po projekcii príde za mnou človek a povie mi: „Ďakujem, dnes som sa dozvedel niečo o človeku, o ktorom som si myslel, že ho poznám,” vtedy mám pocit, že sme ten film natočili správne. Lebo film nakoniec nevzniká pre kritika ani pre režiséra. Vzniká pre človeka, ktorý si sadne do tmy a dve hodiny nám požičia svoje oči, uši a srdce.
Fyzická reakcia diváka je pre mňa nesmierne dôležitá. Bol som na všetkých premiérach a ani z jednej som neušiel. Stál som pred kinom a každý, kto chcel, mohol za mnou prísť, podať mi ruku – alebo mi ju nepodať – a povedať mi svoj názor priamo do očí. Kritiku mám rád. Naozaj. Kritika nás môže posúvať dopredu.
Stále hovorím: Robme lepšie filmy a navzájom sa inšpirujme. Ale potom je tu zvláštny paradox. V sále filmu zatlieskame, a keď prejdeme dverami von, zrazu sme veľmi odvážni na internete. Pritom nie je nič zlé na tom prísť za režisérom a povedať mu: „Nepáčilo sa mi to. Herec ma nepresvedčil, kamera sa mi nepáčila, podľa mňa ste nezvládli prácu s hercom.” Nech to pokojne povie. Ja si to vypočujem. Len za svojím názorom treba stáť. A možno je to pre mňa o to zaujímavejšie, že môj film je práve o hrdinstve. O človeku, ktorý sa dokázal postaviť za svoje rozhodnutie a platiť zaň až tú najvyššiu cenu. Golian ide na smrť a neodvolá to, čo urobil. Dnes už, našťastie, nemusíme dokazovať odvahu týmto spôsobom. Aj dnes existuje istý druh odvahy povedať človeku svoj názor do očí a potom si za ním stáť.
Internet zmenil nástroje, nie človeka. Kedysi sa ľudia hádali na námestí, dnes sa hádajú za klávesnicou. A klávesnica je zvláštna zbraň – dá sa za ňou byť veľmi odvážny, pretože človek nevidí tvár toho, komu práve ublížil. Lenže slová majú váhu. Keď ich raz vypustíte, už ich neviete vziať späť. Vážim si človeka, ktorý príde a povie mi: „Juraj, toto sa ti nepodarilo.” Možno s ním nebudem súhlasiť. Ale podá mi ruku, pozrie sa mi do očí a stojí za svojím slovom. A to je podľa mňa malá, ale celkom dôležitá forma dnešného hrdinstva.
