Zbabelí politici sú pre Slovensko väčšou hrozbou ako vojna, tvrdí vojnový reportér Forró
„Politici sa ani neodvážia brániť našu krajinu a jednoducho nás odovzdajú nepriateľom,“ opisuje vojnový reportér Tomáš Forró šokujúce odpovede silových zložiek na otázku, čo je najväčšou slabinou Slovenska. V prvej epizóde podcastu V tieni vojny hovorí o zanedbanej civilnej ochrane, nebezpečnom systémovom nihilizme a o tom, prečo musel úlohu štátu suplovať vlastnou Príručkou prežitia.
Mier už nie je samozrejmosť, ale hodnota, ktorú musíme aktívne chrániť a rozumieť jej. Vojna u našich susedov mení všetko – od globálnej politiky až po našu bezpečnosť. Najväčším nebezpečenstvom pre nás však zostáva vlastná ľahostajnosť a nevedomosť.
Prvým hosťom podcastu je vojnový reportér Tomáš Forró, ktorý má o tieňoch vojny veľmi konkrétne predstavy.
Pach prachu a bezprostredná skúsenosť s vojnou
Na otázku, ako si máme predstaviť tieň vojny v praxi, Forró odpovedá, že názov podcastu veľmi dobre opisuje situáciu na Slovensku, kým sa tu vojna priamo nedeje. Všetci však cítime, ako sa situácia okolo nás zhoršuje.
To, čo sa deje priamo na fronte, už nepovažuje za tieň vojny – to je podľa neho vojna v priamom prenose. Samotný pojem frontovej línie sa radikálne zmenil. Dnes môže byť človek päťdesiat či šesťdesiat kilometrov od línie kontaktu a dron ho zasiahne na pokojnej civilnej ceste alebo pri čerpaní paliva na benzínke. Tieň je to, čo siaha ďalej od frontu.
Ako najsilnejší zmyslový vnem z vojny uvádza prach. „Pach prachu. Keď tam prídem, okamžite mám ním pokryté celé auto, veci aj seba. Ide o donbaský stepný prach. Keď je sucho, si ním úplne pokrytý a cítiš jeho silný pach,“ opisuje Forró. Umyť sa dá, ale človek sa musí umývať niekoľko dní po návrate domov. Jedna sprcha niekde na báze nestačí.
Písanie kníh o fronte a svojich zážitkoch vníma aj ako formu očisty od vojnového prachu. Paradoxne to naňho najsilnejšie vplýva nie vtedy, keď je na Ukrajine, ale keď píše. Keď zhromaždený materiál začne okolo neho krúžiť a vytvára z neho príbeh, znova prežíva osudy tých ľudí aj to, čo zažil sám. Jeho posledná kniha mala šesťsto strán. Po dopísaní bola aj nesmierne katarzná – vylial do nej všetko bremeno, ktoré v sebe nosil tri roky od začiatku invázie.
Výpadok elektriny a psychológia krízy
Podľa Forróa sa musíme pripravovať na akékoľvek krízy, nemusí to byť len vojnový konflikt. Vojna je matkou všetkých kríz, pretože sa v nej spája väčšina samostatných hrozieb. Ak vieme zvládnuť vojnu, zvládneme aj iné druhy kríz. Ako príklad uvádza viacdňový výpadok prúdu. Keď prestane fungovať elektrina, prestanú fungovať mobilné siete, čerpadlá vody, teplo či zásobovanie. V Berlíne vypadol prúd na niekoľko dní v dvoch štvrtiach a ľudia na to spomínajú ako na totálnu katastrofu. Nemocnice síce majú generátory, ale záložné zdroje vyžadujú neustále dodávky paliva.
V knihe píše, že „vojna prináša mrazivú každodennosť, v ktorej sa však dá žiť“. Čo musí človek v hlave zmeniť ako prvé, aby v kríze nepodľahol panike? Musíme si podľa neho uvedomiť, že sa to týka aj nás – od výpadku prúdu až po vojnový konflikt. Svet, aký sme poznali – stabilný, predvídateľný a mierový –, sa mení na nestabilný a ohrozujúci. Zmeny prichádzajú z geopolitických aj klimatických dôvodov a už s nimi budeme žiť. Jediné, čo môžeme robiť, je nezatvárať pred tým oči, ale pripravovať sa a adaptovať.
Komunitná odolnosť a lekcie z Ukrajiny
Ak vidíme hrozbu, nie je riešením utiecť? „Ak môžeš utiecť, uteč. Otázka však znie, kam a ako dlho dokážeš utekať. Útek je primárna reakcia mozgu, no nie vždy je správna,“ hovorí Forró. V príručke nevysvetľuje len to, ako si spraviť zásoby či pripraviť domov, ale venuje sa aj psychológii krízy – ako zvládať vlastné emócie, záchvaty paniky či úzkosť, ako upokojiť druhých a racionálne konať. Najlepší spôsob, ako zvládnuť krízu, je podľa neho spolupráca.
Spolupráca na úrovni komunity znamená poznať susedov v paneláku či na ulici, vedieť, kto čo má a ako si navzájom pomôcť – to zachraňuje celé komunity. Vidí to na Ukrajine vo frontových mestách. Tí ľudia často nemajú nič, záchranné zložky tam nechodia, ale majú jeden druhého. Aj starší ľudia či invalidi šijú maskovacie siete a zapájajú sa. Práve schopnosť udržať si normálny život aj počas bombardovania je spôsob, ako nad krízou vyhrať. Platí tu známe britské heslo z druhej svetovej vojny: Keep calm and carry on – zachovaj pokoj a pokračuj.
Ukrajina je pre nás podľa Forróa akýmsi laboratóriom prežitia. Musíme sa od nich učiť – nielen z toho, čo sa im darí, ale aj z ich chýb, za ktoré oni platia krvou. Príručka mala pôvodne vyjsť už na jar, ale uvedomil si, že skúsenosti z Ukrajiny nemôžeme len tak doslovne preložiť. Slovensko má iné krízové riadenie, iný systém civilnej ochrany aj inú štruktúru spoločnosti. Preto druhú polovicu času pracoval so slovenskými odborníkmi a bezpečnostnou komunitou, aby sme poznatky prispôsobili našim podmienkam.
