Tieto voľby neboli iba o počtoch. Ukázali fiasko Republiky aj hanbu Smeru
Neboli to vôbec nevinné voľby. Autor si všíma niekoľko javov a trendov, ktoré sa v nich prejavili. Tým prvým je, že typ národnej propagandy, ktorý sa usiluje vnucovať „sociálna, kresťanská a národná“ koalícia – ako ju v deň podpísania koaličnej zmluvy označil Andrej Danko – sa nepresadil.
Kto otvára dvere Republike?
Autor nepochybuje, že väčšine leží osud Slovenska na srdci. No nie je to Slovensko kultúrnych vojen, Konevových pomníkov, mazurekovského primitivizmu či ficovskej mytológie proruského „duba“. Celá táto karikatúra, ktorá sa vydáva za „národnú“, zreteľne prehrala. Podstatné nie je, aký počet hlasov získal Milan Mazurek, ale to, že prehral. V zrkadle úspechu Mariana Kotlebu spred 13 rokov je Mazurek fiaskom. Víťazstvo Milana Majerského tiež nie je znakom rastu konzervatívcov, ale len tým, že si ho voliči vybrali ako protiváhu barbarizmu.
V Banskej Bystrici je fiasko „temnárov“ ešte viditeľnejšie. Autor nepovažuje za problém Republiku, ale za alarmujúce považuje to, že Smer a niekde aj Hlas jej otvorili náruč a prijali ju za koaličného partnera, namiesto toho, aby vytvorili pevnú hrádzu – sanitárny kordón, aby sa militantní polo-, alebo mäkko-fašisti nemohli včleniť do slovenského politického telesa.
Tento biľag budú „smeráci“ aj „hlasáci“ nosiť vo svojich znakoch viditeľne. Na druhej strane je zásluhou Ondreja Luntera, že túto hrádzu postavil pevne a napokon úspešne.
Ako prehovorilo hlavné mesto?
Osobitnou kapitolou je bratislavský duel Vallo – Ráž. Od počiatku bolo jasné, že ak do súťaže nastúpi Jozef Ráž ml., Matúš Vallo bude okamžite nielen kandidátom na primátora, ale aj hrádzou proti nástupu Smeru v hlavnom meste. Vallo to pochopil a viedol systematicky kampaň ako „protificovský“ kandidát.
Ráž sa chcel tomuto deleniu vyhnúť, vystupoval racionálne, argumentačne a prezentoval sa ako nestraník. Napriek sympatickému vystupovaniu však jeho „nestraníckej“ pozícii neuveril nikto. Po prvé, samotný Robert Fico prezentoval jeho prípadné víťazstvo ako víťazstvo Smeru. Po druhé, volič nepozerá na čiastkové výsledky ministrov, vníma každého ministra ako člena tejto vlády, ktorá ťahá Slovensko ku dnu: k Moskve, k beztrestnosti „našich ľudí“, teda k mafiánskemu štátu. Vallo vyhral v očiach časti Bratislavčanov ako okrášľovač mesta a u ďalšej časti ako hrádza proti ficovskému úpadku.
Podobne prehovorila väčšina väčších slovenských miest: chceme byť dynamické moderné mestá, ktoré poskytujú obyvateľom potrebné služby na úrovni porovnateľnej s vyspelými európskymi mestami. Ani jedno neprejavilo vôľu podobať sa niektorému ruskému mestu. Mestá jasne prehovorili: My sme európske mestá!
Hanba na smeráckom dvore
V rokoch 2006 až 2012 bola pre obrovské množstvo starostov, primátorov a županov česť kandidovať za Smer-SD. Po súbore škandálov, ktoré vyvrcholili Kaliňákovou kauzou „Baštrňák“ a pridruženými korupčnými škandálmi, sa začal Smer stávať pre komunálnych aj regionálnych politikov záťažou. Ak chceli pokračovať, rýchlo sa pretransformovali na nezávislých, alebo sa od Smeru úplne odtrhli. V roku 2009 získal Smer všetkých županov okrem Bratislavského kraja. V roku 2017 získal už len dva kraje. Bol to jasný výraz úpadku.
Pád sa nezastavil. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej nabral na rýchlosti. Po kauze „Trošková“ bol post premiéra neudržateľný, a tak Fica vystriedal Peter Pellegrini. Úpadok sa mu nepodarilo zastaviť, odtrhol sa a založil vlastnú stranu Hlas. Nezískal vo voľbách bohvieaké percentá, ale rozhodoval, kam si to Slovensko namieri: mal v rukách možnosť poslať Smer „na smetisko dejín“, ako sa viackrát vyjadril. Urobil však pravý opak: Hlas zachránil umierajúceho, ktorému ešte aký-taký kyslík dodal Igor Matovič. Ale neozdravil ho – naopak, sám ochorel.
Sme Európania, nie Euroaziati
Dokonalou ukážkou úpadku Smeru je osud jeho novej tváre, Tibora Gašpara. Muža, ktorého dal Fico na kandidátku ako manifestáciu toho, že za svojimi ľuďmi stojí, bez ohľadu na to, že meč spravodlivosti už na nich dopadá. Tento bývalý policajný boss – čeliaci obvineniu z organizovaného zločinu – sa javil ako korunný princ Smeru. Nuž a v miestnych voľbách nezískal ani obyčajný mandát do miestneho zastupiteľstva. Darmo predseda Smeru vnucuje myšlienku, že to s parlamentnými voľbami nemá nič spoločné. Má, lebo proruská nostalgia nemusí a nebude určovať preferencie voličov.
Najviac teší, že sa Slovač krok za krokom vymaňuje z ficovskej historickej demagógie proruského mieru, ale aj z mazurekovsko-uhríkovskej protieurópskej uškriekanosti, že stále viac chápu, že to nie je národný záujem, ale cesta k úpadku a barbarizmu. Sme totiž Európania, a nie Euroaziati, hoci by nás medzi nich títo pseudonárodovci chceli zaradiť.
