Česká spisovateľka žijúca v Charkove: Vojna nie je len o bojoch, ale aj o tom, čo ešte vydržia civilisti
V Charkove sa poplachy varujúce pred ruskými dronmi a leteckými bombami stali bežnou kulisou každodenného života. Aj počas rozhovoru za oknom viackrát zaznela siréna. Práve do východoukrajinskej metropoly zasadila česká spisovateľka a novinárka Adéla Knapová, pre ktorú sa Charkov stal druhým domovom, dej poviedok svojej knihy Krvavý kompót.
„Umenie sa má vojnu pokúsiť zachytiť spôsobom, aby dielo prečkalo test času. To je dôležité. Nie to, že ste populárni tu a teraz, alebo v nejakej sociálnej či spoločenskej bubline,“ hovorí v rozhovore pre Aktuality.sk.
Kniha Krvavý kompót čoskoro vyjde v ukrajinčine. „Kniha je už preložená, ešte čakáme na tlačiareň, keďže ruské útoky na tlačiarne či sklady proces komplikujú. Môj kyjevský vydavateľ hľadá, kde knihy uskladniť tak, aby sa im nič nestalo. Nechce ich mať v zdieľaných skladoch. Najneskôr v novembri by však kniha mala byť na ukrajinských pultoch,“ uvádza autorka.
Nie je to typická reportážna kniha. Niektoré kapitoly majú podobu literárnej reportáže, napríklad keď opisuje krušné noci počas bombardovania Charkova. Iné príbehy pracujú viac so symbolikou.
„Do reportáží neviete dostať celú pravdu. Reportáž je pre mňa čosi ako fotografia – písaná fotografia. Fikcia vám naopak dovoľuje ísť do hĺbky. Pre mňa je beletria oveľa pravdivejšia než akákoľvek reportáž alebo dokument, pretože nepodlieha času,“ vysvetľuje Knapová.
Podľa autorky sa situácia na Ukrajine za posledné dva roky zmenila k horšiemu. „Pred dvomi rokmi bola téma, ktorú zachytila poviedka Lovecká sezóna, síce politicky nekorektná, no dnes už prakticky žalovateľná zo strany štátu. Na Ukrajine sa totiž začala významne obmedzovať sloboda slova, spoločnosť je nesmierne rozdelená,“ hovorí.
Od ukrajinských vydavateľstiev mala viacero ponúk, no po prečítaní knihy ju viaceré odmietli vydať. „Písali mi, že sa natoľko ostro dotýka niektorých aktuálnych a bolestivých tém, že majú pocit, že vydať by ju mohli napríklad o štyri roky, päť rokov. Alebo až po vojne. Že dnes majú ľudia čítať niečo, čo im dodá nádej. Totálne s tým nesúhlasím. Nakoniec sa však našli dvaja ochotní vydavatelia,“ uvádza spisovateľka.
Hrdinovia poviedok sú inšpirovaní reálnymi ľuďmi a udalosťami. „Každá fikcia je inšpirovaná skutočnými ľuďmi, hoci ich nepoznáte. Každá poviedka je inšpirovaná skutočnou skúsenosťou. Príbeh jednej postavy môže byť inšpirovaný osudmi desiatich ľudí dohromady,“ hovorí.
Na Ukrajine občas počuje slovo bezžaľnyj – neľútostný. „Že som vo svojich knihách bezžaľná. K sebe aj ostatným. Ja si práveže myslím, že to tak vôbec nie je. Naopak, veci, o ktorých píšem, sú písané s veľkou láskou k ľuďom. Niekedy musíte mať radi aj tých najväčších hajzlov, pretože nikto nie je len čierny alebo biely,“ dodáva.
Knapová zároveň upozorňuje, že mnohí ukrajinskí autori dnes píšu memoáre a chýba im odstup. „V prípade Ukrajiny sa mi zdá, že každý druhý autor, ktorý sa priblížil k frontu hoci len z diaľky, dnes už píše memoáre. Je tu množstvo básnikov či poetiek, ktorí majú rozorvané vnútro. Samý pátos. Je to skôr o veľkej kvantite, než kvalite. O sebastrednosti,“ myslí si.
Napriek tomu podľa nej nejde o chybu Ukrajincov. „Ukrajinci to nevedia ovplyvniť, lebo sú v tom príbehu. Jedinú chybu, ktorú vidím, je chyba systémová. Na Ukrajine ani pred vojnou príliš nefungoval systém redaktorov.“
