Vysoké IQ ani vek múdrosť nezaručia. Psychológovia odhalili 5 nečakaných znakov, ktoré ju naozaj prezradia
Múdrosť nie je o dokonalosti, vysokom IQ ani o tom, kto má v diskusii posledné slovo. Psychologické výskumy ukazujú, že skutočnú zrelosť osobnosti odhaľujú oveľa jemnejšie detaily v tom, ako uvažujeme, komunikujeme a ako pracujeme s vlastnými emóciami.
Psychológ Igor Grossmann sa pozerá na múdrosť cez prizmu situácií, v ktorých je ťažké hneď určiť, kto má pravdu alebo aké riešenie bude najlepšie. Nezáleží ani tak na tom, koľko toho človek vie, ale ako uvažuje, keď sa veci začnú komplikovať. Ani vek túto vec nezaručuje. Samotné skúsenosti z nás múdreho človeka ešte nerobia. Veľa závisí od toho, ako s tými skúsenosťami neskôr naložíme.
Existuje správanie, ktoré o múdrosti dokáže veľa prezradiť. Týchto päť znakov sa zdá byť obzvlášť dôležitých.
Dokážete sa na situáciu pozrieť očami niekoho iného
Situácia sa ľahko hodnotí, keď sa na ňu pozeráme výhradne zo svojho pohľadu. Vieme, čo cítime, prečo sme niečo urobili a čo sme tým mysleli. Druhý človek však môže presne tú istú vec vidieť úplne inak. Múdrosť sa opiera o spájanie viacerých rôznych perspektív, pohľadov a rozmanitých názorov. V tom spočíva múdre uvažovanie – dokážeme na chvíľu vykročiť zo svojej vlastnej verzie udalostí.
Nejde o neustále ustupovanie druhým či spochybňovanie vlastného názoru. S niekým stále nemusíte súhlasiť, no zároveň dokážete pochopiť jeho uhol pohľadu. Občas už len to, že pripustíte inú verziu udalostí, spôsobí, že situáciu prehodnotíte o 180 stupňov.
Viete, že každá situácia je iná
Ako spoločnosť máme prirodzenú tendenciu siahať po tom, čo už poznáme, pretože je to pre nás bezpečné a umožňuje nám to zostávať v takzvanej komfortnej zóne. Ak niečo v minulosti zafungovalo, pri podobnom probléme radi siahneme po rovnakom riešení. Lenže „podobný“ väčšinou neznamená „rovnaký“. Múdrosť sa spája aj s citom pre takéto rozdiely. Vlastné skúsenosti sú stále cenné, no nedávajú hotovú odpoveď na každú ďalšiu situáciu.
Nepredpokladáte, že máte vždy pravdu
Málokto sa mýli rád a priznať si to nahlas býva pre mnohých veľmi ťažké – najmä ak predtým s plným presvedčením tvrdili niečo úplne iné. Kdesi v hĺbke duše je však dobré mať na pamäti, že sa nedá vedieť všetko a mať vždy pravdu. Múdry človek si je toho dobre vedomý. Psychológovia v tomto prípade hovoria o intelektuálnej pokore. Znie to dosť vážne, no ide jednoducho o vedomie vlastných obmedzení.
Ak nové informácie ukážu, že sme sa mýlili, nič nestojí v ceste tomu, aby sme názor zmenili. Nemá zmysel nasilu brániť niečo len preto, že sme si tým boli predtým istí. Niekedy treba jednoducho povedať: „Nevedela som“ alebo „Máš pravdu, pomýlila som sa.“ A tým to uzavrieť. Aj to je súčasť múdreho prístupu.
Neodpájate sa od vlastných emócií
Múdry človek nemusí byť oázou pokoja. Môže sa hnevať, báť, trápiť a občas mať jednoducho všetkého plné zuby. Samotný fakt, že emócie sú silné, ešte veľa nehovorí o tom, ako ich zvládame. Výskumy Igora Grossmanna a jeho tímu ukázali, že ľudia s väčším sklonom k múdremu uvažovaniu neboli o nič menej emotívni. Práve naopak – prežívali množstvo rôznych pocitov a dokázali ich u seba dobre rozpoznať. Nešlo teda o ich potláčanie ani o zachovanie pokoja za každú cenu.
Málokedy cítime len jednu vec naraz. Môžete niekoho milovať a zároveň naňho zúriť. Jedno hneď nevylučuje druhé. Múdrosť tak môže spočívať aj v tom, že si tento emočný zmätok u seba všimnete, nebudete sa tváriť, že neexistuje – a dáte si chvíľku čas, kým pod jeho vplyvom spravíte nejaké rozhodnutie.
To, ako hovoríte, môže tiež svedčiť o múdrosti
Človeka nemusíte poznať veľmi dlho na to, aby ste zistili, ako pristupuje k druhým ľuďom a k ich názorom. Občas stačí dlhší rozhovor. Niektorí rýchlo prevezmú iniciatívu a snažia sa druhých presvedčiť o svojej pravde. Iný človek si najprv vypočuje, na niečo sa dopytuje a občas zmení názor priamo počas rozhovoru. A práve takéto maličkosti dokážu o spôsobe myslenia veľa prezradiť.
Nejde o to, že by múdri ľudia používali nejaké špeciálne či čarovné formulácie. Záleží skôr na tom, čo sa neboja povedať. Dokážu otvorene priznať, že sa v nejakej téme nevyznajú alebo že potrebujú chvíľu na to, aby si utvorili názor. Keď niektorým veciam nerozumejú, spýtajú sa, namiesto toho, aby sa tvárili, že je všetko jasné. A ak k nim niečí argument naozaj dorazí, nemajú potrebu sa ďalej sporiť len zo zásady.
V rozhovore predsa nemusíte vždy zažiariť, mať posledné slovo ani okamžite odpovedať na každú otázku. Schopnosť počúvať, priznať druhému pravdu alebo jednoducho povedať, že niečo neviete, dokáže o človeku prezradiť oveľa viac, než si myslíme.
