Kristína Tormová: Bála som sa mať na kabáte dúhový odznak
Sme krajina s queer ľuďmi na čele štátu a zároveň jedna z najhomofóbnejších krajín široko-ďaleko. Bála som sa nechať si na kabáte dúhový odznak. Prekryla som si ho kabelkou, potom som si to zakázala. Naozaj som sa bála ísť s ním po ulici. Bolo to 16. októbra 2022.
Moderovala som najťažšiu udalosť svojho života – Pochod za Juraja a Matúša. Stojíte na pódiu, plačete, vidíte kamarátov tých dvoch ľudí, čo tu mali slobodne žiť. Bolí to, máte strach a musíte mať toľko slov.
Vošla som do potravín kúpiť deťom večeru s dvoma zlými pocitmi: strach, že ma napadnú, a hanba, že si chcem dať dole dúhovú stužku. Neviem, ktorý bol horší. V obchode bolo veľa ľudí s dúhovými odznakmi. Úľava. Hanbila som sa, že mi strach berie presvedčenie. Kde je hranica medzi presvedčením a strachom? Sľúbila som si, že už nikdy nebudem rozmýšľať nad tým, či si dám dole odznak, ktorý je pre mňa dôležitý.
Pár mesiacov po streľbe v Teplárni som pozvala na obed Radku, ktorá útok prežila. Prišla na titánovej nohe. Varila som perkelt, pre Romana Samotného kolienka – náš syn ich volá „Romanove cestoviny“. Pred dvoma týždňami som s Radkou robila rozhovor do podcastu, doma v kuchyni. Držali sme sa za ruky, aby nám bolo menej ťažko.
Vrah stál pred Teplárňou dlho. Radka, Juraj a Matúš ho pozdravili, mysleli si, že je to mladý človek hľadajúci bezpečné miesto. Matúš si položil hlavu na Radkino rameno. Vtedy ho zastrelil, potom Juraja. Radka ležala postrelená pod lavičkou. Keď prišla pomoc, boli to len záblesky. Prišla policajtka, pohladila ju po hlave a Radka nebola sama.
Radka prežila. Je pre mňa človekom s obrovskou silou. Roman, na ktorého mieste by som odišla zo Slovenska, ostal. Celý príbeh má silu v tom, ako sa ľudia po strašných veciach zachovajú a idú ďalej. Nie každý dokáže premeniť peklo na niečo, čo cítim intenzívne už štyri roky.
Neurobíš z vraha ďalší terč nenávisti. Z toho hovna urobíš bič dobra. Stĺp pred Teplárňou namaľuješ dúhovo, keď ho pretrú nasivo, namaľuješ ho znova. Založíš bezpečné miesto pre ľudí, ktorí sa boja byť sami sebou. Roman, Radka a ďalší dokázali, že sa to dá. Obdivujem vás.
Sú to štyri roky, čo zomreli Juraj a Matúš. V ústave máme dve pohlavia, queer ľudia boli nazvaní pliagami, stali sa terčmi. Sme krajina s queer ľuďmi na čele štátu a jedna z najhomofóbnejších. Nepoučili sme sa ani z vraždy dvoch nevinných ľudí.
Radka sa po zotavení vyhľadala policajtku, ktorá ju hladila po hlave. Sú najlepšie priateľky a kolegyne. Radka pracuje pre políciu a pomáha zachraňovať ďalších. Kde je bezpečné miesto, kde môžeš byť sám sebou? Kde sa môžeš comingoutnúť? Je to v našich kuchyniach, v nás, na našich kabátoch v podobe dúhových odznakov. A v tom, že nezabudneme.
Minule išiel Alan do obchodu kúpiť kolienka. Musela som sa uistiť, či vie, že si nemá pýtať Romanove cestoviny. Malí ľudia si pamätajú dôležité návštevy. Naše deti poznajú príbeh Juraja, Matúša a Radky. Chcela som, aby si ho pamätali. Pamätajú si. Aj vy?
