Únava z vojny? Ukrajinci ju „vypnúť“ nemôžu, tvrdí humanitárny pracovník Frič
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavený, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od Iraku po Ukrajinu
Frič pôsobil predovšetkým v Iraku a Sýrii. Prvýkrát tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN. Neskôr sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, už ako humanitárny pracovník.
„Tam som si prešiel prvou fázou – keď vidíš mŕtve telá a násilie, veľmi ťažko sa to spracúva. Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ opisuje.
Odolnosť voči traume podľa neho nie je automatická. Prirovnáva ju k posttraumatickému stresovému syndrómu, ktorým trpia mnohí fotografi či humanitárni pracovníci začínajúci v konfliktných oblastiach.
„Keď som sa po mesiaci vrátil domov k malým deťom, moja manželka riešila nakupovanie plienok, varenie či prácu okolo domu. Mne to v porovnaní s tým, čo som zažil tam, pripadalo úplne bezvýznamné a nezmyselné. Vznikali z toho aj konflikty,“ spomína.
Podobné skúsenosti podľa neho prežívajú vojaci vracajúci sa z frontu. „V zákopoch prežili roky a videli, ako im zabíjajú spolubojovníkov. Keď sa vrátia domov, často to nedokážu zvládnuť, lebo si zvykli na úplne iné prostredie.“
Ako kľúčové pri návrate do bežného života uvádza ukotvenie vo vzťahoch. „Pocit povinnosti. Tým, že máme deti a manželka ma potrebovala, ma to prinútilo fungovať lepšie – aj keď to určite nebolo dokonalé a náš vzťah to ovplyvnilo.“
Únava z vojny na Slovensku
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem. Frič to vníma s odstupom.
„S trochou úsmevu vnímam tú frázu, že Slováci sú z vojny unavení. Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci.“
Ľudia na Slovensku sú podľa neho unavení už z neustálych správ a nechcú o vojne ani počuť. Aj preto sa jeho práca zmenila. Čoraz častejšie berie so sebou na Ukrajinu novinárov. „Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu a ukázali, prečo majú Ukrajinci právo povedať, že sú unavení.“
Ako príklad uvádza podzemnú školu v Charkove. Je vybudovaná hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. V samotnom Charkove je takýchto škôl už asi desať. V tejto konkrétnej sa učí tisíc detí v dvoch zmenách. Hoci sú v kryte v bezpečí, stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy alebo doma. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov.
V Kyjeve býval u rodiny, ktorá spáva na chodbe medzi dvoma nosnými stenami, pretože útoky už neprebiehajú len v noci, ale nepretržite. Stretol aj majora americkej armády vo výslužbe, ktorý má päť detí, no prišiel pomáhať ukrajinskej logistike. „Keď som sa ho opýtal na motiváciu, na rovinu povedal: ‚I came here to kill Russians.‘ Hnala ho číra frustrácia z agresie.“
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
Napriek frustrácii spoločnosti Frič na Ukrajinu chodí ďalej. Väčšinu svojich aktivít však robí na Slovensku – prevádzkuje sociálny šatník, komunitné centrum a stavia centrum pre deti s psychickými problémami.
„Situáciu ľudí na Ukrajine vnímam ako najhoršiu zo všetkých, aké som zažil. Pomoc tam je najpotrebnejšia,“ vysvetľuje.
Ako príklad uvádza matku v Charkove so šesťmesačným dieťaťom. „Jej materská je v prepočte 50 eur mesačne. Plienky a potraviny tam pritom stoja rovnako alebo viac ako u nás. Tí ľudia museli opustiť domovy, mnohí prišli o manželov a na všetko sú sami.“
