Vymenili podnájom v Bratislave za exotický ostrov: Nemocnice sú ako päťhviezdičkové hotely
Silvia s manželom Lukášom a synom Sebastiánom žijú takmer dva roky na thajskom ostrove Koh Samui. Z bratislavského podnájmu sa presťahovali po dvoch krátkych návštevách Thajska, väčšinu vecí vytriedili a zvyšok uskladnili u rodičov v pivnici.
„Keď sme začali ochutnávať miestnu kuchyňu a spoznávať domácich, pochopili sme, prečo Thajsko ľudia milujú. Človek tu okamžite chytí bezstarostný životný štýl a má viac času na rodinu,“ hovorí Silvia.
Ich syn Sebastián začal chodiť do prvej triedy v medzinárodnej škole, kde sa okrem angličtiny učí aj po thajsky a čínsky. „S manželom mu s thajskými úlohami nepomôžeme, lebo im nerozumieme. Minule sám do zošita napísal po thajsky číslice do štyridsať,“ opisuje Silvia.
Rozhodnutie odísť
Odísť do cudziny nebolo Silviiným snom. „Nechcem tvrdiť, že politika bola hlavným dôvodom nášho odchodu, pravdou však je, že sa nestotožňujeme so súčasným politickým smerovaním Slovenska,“ hovorí.
V Bratislave cítili, že im pomalý thajský život chýba. Čoraz častejšie sa rozprávali o tom, že ak by mali odísť, malo by to byť teraz, kým je syn malý. O päť mesiacov opäť stáli na viedenskom letisku. Namiesto hotela si prenajali vilku a po dvoch týždňoch sa rozhodli presťahovať natrvalo.
Silvia odišla z práce, kľúče z bytu odovzdali majiteľovi. „Z tých vecí už postupne ubúda, pretože viem, že ich potrebovať nebudem. Vždy, keď prídeme na Slovensko, tak ich pretriedim a darujem,“ opisuje.
Škola a zdravotníctvo
Sebastián si v medzinárodnej škôlke našiel kamarátov takmer okamžite a za rok rozprával plynulo po anglicky. Učitelia rodičom odporučili, aby sa doma rozprávali výhradne po slovensky.
Nový život nezačal ideálne. Syn si rozbil hlavu tak, že mal dieru v čele. „Išli sme okamžite do nemocnice. Prekvapilo ma, že vyzerala ako päťhviezdičkový hotel. Thajskí lekári sa pacienta nedotknú, kým nemajú od poisťovne oficiálne potvrdené krytie,“ opisuje Silvia.
Keď poisťovňa schválila úhradu, lekárka synovi robila vnútorné aj vonkajšie šitie, aby bola jazva čo najmenšia. Neskôr syn ochorel a lekárka si myslela, že má šarlach alebo Kawasakiho chorobu. Keďže na ostrove nebol detský kardiológ, rodina sa rozhodla pre letecký presun do Bangkoku, kde strávili desať dní.
„Keď syn ochorel, povedala som si, že budeme radšej v nemocnici v Thajsku, ako keby som to mala riešiť v našom zdravotníctve. Na Kramároch sú odborníci, ale neviem si predstaviť, že by nás neubytovali so synom,“ priznáva.
Nový život
Silvia začala sama šoférovať, hoci sa na ostrove dlho odhodlávala. Dnes má thajský vodičák na auto a manžel aj na motorku. „Pokora k miestnym zvykom, rešpektovanie zákonov, viery a kultúry je kľúčom k tomu, prečo sa tu cítia bezpečne a vítane,“ hovorí.
Osvojili si aj thajský Nový rok Songkran, počas ktorého sa zapájajú do vodných bitiek. „Deti končia v škole o tretej, nie je tu družina. Prinieslo nám to úžasné spomalenie a uvedomenie si, že chceme život skutočne žiť,“ dodáva.
Silvia plánovala otvoriť si kozmetický salón, no thajská vláda chráni tieto profesie pre svojich občanov. „Nedávalo nám to finančne zmysel, takže sme to ani nezačali riešiť,“ vysvetľuje. V budúcnosti sa chce venovať realitám. Rodina má v Thajsku dva apartmány, ktoré začali prenajímať v spolupráci s Thajčanmi.
Ceny a návraty
Najväčšiu položku v rozpočte tvorí nákup európskych potravín. „V Bratislave by ma jeden veľký nákup stál toľko, čo tu mesačné stravovanie na ulici,“ hovorí Silvia. Stravovanie na ulici je v Thajsku bežné a najlepšie jedlá stoja okolo dvoch eur.
Na Slovensko sa chcú pravidelne vracať. „Toto je naša cesta, pre ktorú sme sa rozhodli. Uvidíme, či sa ešte vrátime niekedy natrvalo. Zatiaľ nám tento pokojný život vyhovuje,“ zamýšľa sa.
