Prešovské autobusy oblepila plagátmi: Nechcem to robiť, je to jediná možnosť, ako môj syn bude chodiť
Sedemročný Miško má za sebou náročnú operáciu skrátených Achillových šliach. Aby mohol urobiť svoj prvý samostatný krok, potrebuje ďalší zákrok na bedrovom kĺbe a najmä intenzívne cvičenia v súkromnom centre. Jeho mama Simona Baranová preto oblepila prešovské autobusy plagátmi so zbierkou.
„Robím to všetko kvôli nemu. Oblepila som prešovské autobusy plagátmi so zbierkou. Nepotrebujeme státisíce na liek, potrebujeme mu len zaplatiť rehabilitácie, aby mohol chodiť,“ hovorí 32-ročná Simona Baranová.
Rehabilitačnú starostlivosť, ktorú chlapec nevyhnutne potrebuje, poisťovňa neprepláca. „Rok nás bude stáť asi 15-tisíc eur. Ak tie rehabilitácie neabsolvuje, chodiť nebude. Želáme si len to, aby chodil, bol šťastný a radoval sa zo života,“ vysvetľuje. Pre rodinu, v ktorej matka poberá opatrovateľský príspevok a otec pracuje v gastronómii, ide o závratnú sumu.
Prvý boj o život prišiel hneď po narodení
Simona mala rizikové tehotenstvo, no skutočný problém prišiel v deň, keď lekári na monitore zaznamenali slabnúce ozvy srdca jej syna. Mala málo plodovej vody a Miško akútny nedostatok kyslíka. Práve vtedy došlo k masívnemu krvácaniu do mozgu. Lekári to zistili až po pôrode, keď novorodenca museli oživovať.
Keďže v prešovskej nemocnici pre Simonu nebola voľná izba, poslali ju domov. Miško bol v inkubátore a rodičia za ním každý deň dochádzali. Po mesiaci si syna napokon mohli odniesť domov. Aké následky krvácanie do mozgu zanechalo, však lekári vtedy odhadnúť nevedeli.
Diagnóza detskej mozgovej obrny a epilepsia
Detskú mozgovú obrnu mu diagnostikovali až ako ročnému. Keď mal syn päť rokov, pridala sa epilepsia. Dnes musí brať tri druhy liekov, pričom záchvat mu môže spustiť aj obyčajné ostré svetlo.
Zachovať chladnú hlavu je pritom nesmierne náročné. V noci Simona takmer nespáva, pretože sa bojí, že sa na Miškov záchvat nezobudí. „Je to stresujúce, posledné dva roky som poriadne nespala,“ priznáva.
Chýba vyše sto ambulancií
Ak sa do roka nepostaví na nohy, šanca, že niekedy sám bude chodiť, je mizivá. Dostať sa včas k potrebnej rehabilitácii však môže byť na Slovensku problém. Podľa vyhodnotenia stavu verejnej minimálnej siete špecializovanej ambulantnej starostlivosti, ktoré vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou k 1. januáru 2026, patrili ambulancie fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie medzi štyri druhy špecializovaných ambulancií s najväčším počtom chýbajúcich pracovísk.
„Vo všetkých zdravotných poisťovniach bol v tomto odbore zaznamenaný nedostatok viac ako sto ambulancií,“ hovorí verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.
Plagáty po celom Prešove
Doteraz o Miškovom zdravotnom stave vedela len rodina, blízke okolie, lekári a škola. Dnes sú po celom Prešove vyvesené plagáty. Miškov príbeh si ľudia môžu prečítať v autobusoch mestskej hromadnej dopravy, na autobusovej stanici aj vo viacerých podnikoch v meste.
„Vytlačili sme plagáty a chodili sa pýtať, či nám ich zavesia. Väčšina ľudí bola veľmi ochotná. Iba v pár prevádzkach nás odmietli a z jedného obchodu nás dokonca priamo vyhnali,“ priznáva Simona.
Tak ako mnoho iných rodičov, aj ona si uvedomila, že rehabilitovať v štátnych zariadeniach nestačí. „My potrebujeme intenzívne cvičenia päťkrát do týždňa po dve hodiny. Musí to byť špecializované pre deti s DMO, ktoré robia práve súkromné centrá,“ vysvetľuje.
Rodinám pomáhajú neziskové organizácie
Rodinám, ako je tá Miškova, pomáhajú mnohé neziskové organizácie. „Ročne nám pribudne okolo 150 až 200 nových rodín. U veľkej väčšiny z nich je dôvodom registrácie u nás snaha získať financie predovšetkým na rehabilitácie či zdravotné pomôcky,“ hovorí Miriam Juhanesovičová, predsedníčka občianskeho združenia Asociácia pomoci postihnutým – APPA.
Juhanesovičová je presvedčená, že to nie je dlhodobo udržateľné, pretože telesne znevýhodnený človek je väčšinou na intenzívne rehabilitácie odkázaný dlhodobo, často doživotne.
Čo bude, nevie
Miško má v dôsledku mozgovej obrny spomalený vývoj. Rodičia si navyše všimli, že po epileptických záchvatoch často zabudne to, čo sa už naučil. Presný scenár, ako sa bude jeho stav vyvíjať, im lekári povedať nevedia.
Vyučovanie sa začína o ôsmej ráno a pred dvanástou musí pre syna prísť. Hneď po škole idú na dvojhodinové rehabilitácie. Pre Simonu to znamená, že aj keď by veľmi chcela, pracovať nemôže. Je vyučená kaderníčka a za normálnych okolností by pracovala v salóne. „Chcela by som mať prácu a iný zmysel života, ako len neustály kolobeh chorôb a pobytov v nemocnici,“ hovorí opatrne.
