Kristína Tormová: Stíchla SOM
Po víkendových komunálnych voľbách sa mi uľavilo. Svojím spôsobom. V piatok som podľahla predvolebnej panike a nahromadili sa vo mne všetky sklamania a zlyhania. Priznávam to aj preto, že som nebola jediná, komu bolo ťažko zo slovenskej spoločnosti.
Posledné dvoje volieb zanechali hlbšie šrámy na mnohých opozičných dušiach. Podľahla som svojim obavám. V konečnom dôsledku je to zdravé, lebo z toho neplynie pasívna energia obete. Vidíte, už rypkám, lebo sa mi uľavilo.
Volebné noci
Strácala som dôveru v nás. Povedala som si, že ak je už aj Bratislava naozaj smerácka, pardon nezávislá, skončím s občianskym aktivizmom. Pritom je pre mňa občianske angažovanie niečo úplne samozrejmé a prirodzené.
Neviem, ešte som to nikdy neskúšala – byť ticho, keď sa mi niečo nepáči. Ale vyskúšala by som to. Nie zo sebaľútosti. Z úspory energie na niečo, čo by dávalo zmysel. Načo vydávať energiu, keď to chce väčšina ľudí inak?
V sobotu som sa bála ísť spať. V noci som čakala do druhej ráno. Na refrešovanie volebných výsledkov počas dojčenia syna pred šiestou ráno v roku 2020 tiež nezabudnem. Bola som na Vallovej volebnej noci. Pozvali ma za dlhodobú podporu, vážim si to.
Dlho som sedela v kabínke na zavretom záchode. Ale nie preto, aby som si uľavila, ale aby som bola chvíľu sama, bez rozhovorov, v tichu. Aby som si potom prežila, ako sa mi uľavilo. Svojím spôsobom.
Lokálpatriotka
Bolo zrátaných len pár prvých bratislavských percent, keď sa ma pani redaktorka do telky pýtala, čo by som chcela, aby sa v Bratislave zmenilo. A ja som si uvedomila, že nič. A v tom nič je veľa. Veľa ďalších zmien, veľa dôvery, veľa spokojnosti. Lebo ak by sa nič nezmenilo, znamenalo by to pre mňa, že by sa naše mesto naďalej menilo k lepšiemu.
Stala sa zo mňa bezbrehá lokálpatriotka, vychutnávajúca si nuansy môjho mesta. Hrdá. Všímavá. Asi aj trochu znova zamilovaná.
Potom som myslela na tých všetkých ľudí, ktorí dokampaňovali a zobudili sa do prázdna. Myslela som na Dianu Javorčíkovú, Maja Porvažníka a mnohých ďalších ľudí, ktorým som tak veľmi držala palce a ktorí dali do kampane toľko energie, času, snahy, odvahy, lásky, peňazí, diskomfortu, múdra a odhodlania. Chýbalo tisíc hlasov, percento a pol.
Viete, že ma minulé voľby volali kandidovať do komunálnej politiky? Odmietla som. Na zastupiteľstve by som musela sedieť ticho dlhšie ako päť minút a to by ma Božanka (moje ADHD) zabila. A navyše ma hejtujú aj tak, nepotrebujem k tomu ešte mandát. Politika sa nerobí len v zastupiteľstvách. Robí sa aj na námestiach, vo volebných miestnostiach a pri kuchynských stoloch. Nie každý musí kandidovať. Ale každý môže niekoho podržať.
Nádych
V nedeľu ráno som veľmi intenzívne skúmala samú seba, či nepociťujem niečo podobné výsmechu, ktorý mi ako občiansky aktívnej influencerke prišiel po parlamentných aj prezidentských voľbách. Nepociťovala som. Uľavilo sa mi.
Myslela som na to, ako sa Tiborovi Gašparovi v Nitre postavila sestra odstaveného vyšetrovateľa Ďurku. Na to, ako sa naša toľkokrát znásilnená Spravodlivosť na chvíľu nadýchla, keď pani Jana Ďurková získala o 6 832 hlasov viac. Myslela som na to, ako sa teším víťazstvu pána Majerského v Prešovskom samosprávnom kraji, pričom nie som jeho fanúšičkou. Keď však postavíš do súboja fašistu, je to inak.
Rozmýšľala som nad tým, ako sa Republika a jej kandidáti stávajú samozrejmosťou a súčasťou slovenskej politiky, napriek tomu, že v týchto voľbách sa im nedarilo. Mazureka volilo takmer 100-tisíc voličov a voličiek. A to je strašne veľa. 31-tisíc hlasov najopálenejšieho Slováka Suju je tiež dosť.
Výchovná
Niekedy sa zobudíme do bezpečia a ani si to neuvedomujeme. Tieto dni obáv, že sa o náš domov delíme s toľkými ľuďmi, ktorí chcú ísť tým druhým Smerom, mi dali ľúbivú facečku. Výchovnú.
Treba si pamätať, že zobudiť sa s pocitom dôvery k človeku, ktorý vedie naše mesto, nie je samozrejmosťou. O rok sa budeme budiť do krajiny, v ktorej budú s najväčšou pravdepodobnosťou fašisti v parlamente. Priveľa ľudí to tak chce. Nezabudneme, však? Však?
Všetko v sobotu bolo. Ujúkanie, konfety, objatia, potlesky a ja som v sebe stíchla. Viete, tak príjemne. Tá emócia nebola vyslovene radosť, ani taká tá úľava, keď vám padne šuter zo srdca. Tá emócia bola zodpovednosť. A bolo to veľmi príjemné. Ďakujem vám, ďakujem nám. Lebo sa mi vrátili čriepky viery v ľudí.
A teším sa na tento ťažký rok. Lebo každý kúsok angažovanosti, pripomínania si dôležitosti toho, čo potrebujeme pre svoje miesta na zemi na to, aby boli naším domovom, sa ráta. Každý jeden človek, ktorý nezabudne, že sloboda, bezpečie a iné príjemné veci nie sú len tak a že o ne treba bojovať. Nie proti sebe. Spolu. Ako to povedal ten Havel? „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že má niečo zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ Je na nás, ako to dopadne, nezabudneme, však? Však?
